Spomienka na vychýreného hubára uja Juraja

Autor: Medard Slovík | 4.8.2020 o 20:29 | Karma článku: 6,35 | Prečítané:  1160x

Ujo Juro bol straší ako ja, preto ma občas prizrel a na kolenách podržal, aby som sa nikde nestratil. Keď som trochu povyrástol, brával ma v lete do lesa. Tam sme vždy natrafili na samé dobroty, maliny, čučoriedky, jahôdky. 

Hrnčeky sme si niekedy zabudli, ale ujo Juro si vedel vždy poradiť. Odtrhol smrekové vetvičky, kôru olúpal a na hotové parôžky ponapichoval lesné plody a ja som mu pritom pomáhal. Aj farebne to vyzeralo pekne, ale najviac som sa tešil na tú neopakovateľnú chuť, ktorú si urobíme doma. Všetko sme pekne z nich stiahli a nasypali do šálky, zaliali domácou smotanou od našej kravy Maliny. Drevenou vareškou sme plody roztlačili, pridali cukor a poriadne to všetko spolu rozšľahali a najlepšia dobrota bola hotová. Niekedy sme v rýchlosti aj zabudli povyberať lístky, ktoré nám tam popadali, chutilo nám to ešte viac. Keď si spomeniem na detstvo, tak lesný kokteil robil s nami zázraky, smiali sme sa pritom a s nesmiernou chuťou ho zjedli. Horšie to už bolo, keď sme sa po výbornej pochúťke usmiali na seba. Zuby sme mali celkom modré od čučoriedok, ale vôbec nám to nevadilo. Keď sa znovu ujo vybral do lesa, tak som vedel, že príde aj s lesnými plodmi, ktoré napichal na parožky vetvičiek smrekových konárikov, zvyčajne niekoľko čučoriedok, zopár jahôdok a na vrch dal ozdobnú malinu.

Krásne spomienky sa mi spájajú aj s jazom na začiatku našej dediny. Bol vytvorený z drevenej hrádze na tečúcom potoku od Babej hory. Voda tam bola chladná, až v auguste som sa dokázal do nej ponoriť. Juraj nemal s tým problém, kúpal sa už od mája, bol omnoho otužilejší ako ja. Leto v tom čase na Hornej Orave bolo chladnejšie, ale nezabudnuteľné. Aj prostredie pri našom „kúpalisku“ bolo úžasné. Po okraji drevenej hrádze rástli maliny, ktorými sme sa občerstvovali. Varili sa tu guláše, opekala slanina a špekáčky, dalo sa na drevách aj opaľovať. Radi sme sa šmýkali v koryte potoka na doskách, ktoré odkláňali vodu k nižnému mlynu v dedine, v mojom detstve už bolo z mlyna len torzo. 

Ujo Juro často vymýšľal všelijaké fígle, rád chodieval na choduliach, vtedy bol o niekoľko hláv vyšší odo mňa. Keď som ho prvýkrát zbadal, zľakol som sa, čo je to za obor, až potom som ho spoznal. Po skončení základnej školy nastúpil na ďalšie štúdium na strednú školu. Tam sa už zoznámil s novými kamarátmi a našiel si aj frajerku. Zachutili mu aj cigarety a mňa učil prvýkrát si zapáliť práve pri starom jaze. Vôbec mi to nešlo a nenaučil som sa to do dnes. V škole som sa pochválil, čo sme spolu cez prázdniny stvárali a mladá učiteľka hneď napísala poznámku do mojej žiackej knižky, aj s chybným pomenovaním: Fajčil na laze. Mama jej na to odpísala: „V škole sa učí a nevyšetruje“ a bolo po veľkej afére.

Keď si založil rodinu, postavil si s manželkou dom, vrátil sa bývať do rodnej dediny. Les mal stále rád a stal sa z neho vychýrený hubár. Nikdy sa nestalo, aby sa vrátil s prázdnym košíkom, ako mnohí iní, ktorí boli pred ním na hubačke. Zbieral huby od jari do jesene. Najprv to boli smrže, potom májovky a cez hlavnú sezónu praváky, aj mix od kozákov, osikovcov, masliakov, modrákov, bedlí až po kuriatka. Prvé letné dubáky neobľuboval, boli väčšinou červivé, najradšej mal jesenné hríby, hovoril, že sú tvrdé ako oštiepky a nasolené a zavárané rýdziky boli jeho kulinárskou špecialitou. Najviac ho potešilo, keď sa mu podarilo nájsť náramovku cisársku, ľudovo u nás nazývanú cop. Nebolo ich veľa, len na určitých miestach skryté v zemi a treba ich bolo hľadať podľa hmatu. Mali výraznú aromatickú vôňu a vynikajúco chutili vo vianočnej kapustnici.

Tento rok v apríli vážne ochorel a nakoniec ťažkej chorobe podľahol a tíško na Annu zomrel. Po pohrebe som sa prešiel po jeho hubárskych miestach a znovu pospomínal to čo sme kedysi dávno v čase môjho detstve spolu zažili. Zágurka a Grúň osireli, tieto miesta miloval a keď mal voľno, tak tam bol každý deň.  Pomyslel som si, že takého hubára bola veľká škoda, mal len 55 rokov, rozlúčil som sa s ním uprostred krásneho leta. Huby stále rastú na jeho miestach, v jeho tradícii pokračujem a zbieram ich po chodníčkoch, ktoré si pamätám aj vďaka nemu z chlapčenských čias, možno si aj nejaké lesné parôžky urobím a pustím si jeho obľúbenú pesničku od skupiny Katapult:

Jsou špatný dny 
Kdy ani vstávat nechci 
A kdy je lepší zůstat spát 
Kdy proti mně se staví vlastní věci 
A kdy nechodím otvírat ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?