Spomienka - Greňova sidovka

Autor: Medard Slovík | 15.7.2020 o 8:53 | (upravené 3.8.2020 o 15:26) Karma článku: 4,26 | Prečítané:  963x

Greňo chodil vo fajnovej vybíjanej čiernej koženke zvanej sidovka, všetci sme ho uznávali a obdivovali. Bol bacuľatej postavy a miloval hudbu skupiny Depeche mode. 

Úsmev mal dobrácky, vlasy ulízané dohora a oblečený chodil celý v čiernom. Priťahoval podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorí mali radi tento štýl hudby.

Bol taký dobrák, že keď sme ho poprosili, ochotne išiel za niekoho odpovedať. Mne pomohol na praxi, ktorú sme mali raz za dva týždne. Na predchádzajúcej vyučovacej hodine dostal z toho predmetu dobrú známku, a tak som si aj ja chcel bez učenia prilepšiť. Profesor si presne nepamätal naše tváre, nemohol tušiť, že za študenta, ktorého vyvolal, prišiel pred katedru niekto úplne iný. Celá trieda, keď videla, že namiesto mňa tam stojí on, dala sa do smiechu. Vyučujúci si myslel, že si z neho robím žarty a schytal som zlú známku. Greňová ochota vyšla na zmar a ja som si pohoršil, po rokoch si na to spomínam teraz už s úsmevom.   

Na oslavách jeho narodenín v hoteli Magura sme si po kamarátsky vypili, najviac si dal do nosa oslávenec. Keď sme vyšli na námestie, podlomili sa mu nohy a spadol odrazu na zem ako podťatý strom. Vyložili sme si ho na plecia a niesli cez celé námestie späť do hotela. Staršie babky na nás pokrikovali, či sme záchranári, a boli zvedavé, čo sa mu vlastne stalo. Povedali sme, že ideme s ním do nemocnice, je to ťažký prípad, pred chvíľou mal vážnu nehodu. Prežili sme spolu veľa lapajstiev, tie patria k študentskému životu.    

Záver našich študentských časov nastal na bažantskom večierku. Spolužiak Jano z Nitry doniesol demižón vína. Zašli sme do študentmi obľúbenej krčmy U Kohúta. Chodievala tam pani v zelenom lesníckom klobúčiku, ktorá si rada riedila víno teplou vodou. Rozprávala nám historky, ako sa opila s božským Kájom Gottom. Nedalo sa jej rečiam uveriť, no svojimi príbehmi nás  rozosmievala. Demižón sme dali pod stôl a malinovka sa riedila výborným nitrianskym vínom.

Bláznivé študentské časy pominuli, počas nich som chodieval do jeho dediny na zábavu a z nej k nemu na nocľah. Vchodové dvere mali vždy otvorené a každý návštevník bol srdečne vítaný. Mám veľmi peknú spomienku na jeho mamu, bola pohostinná a dobrosrdečná, cítil som sa u nich ako doma.

Stretol som ho ešte zopárkrát po strednej škole, no neskôr som už naňho nenatrafil. Až predminulú nedeľu mi prišla SMS správa od bývalého spolužiaka zo strednej školy, že Greňo bude mať pohreb. Nemohol som tomu uveriť, ale bola to pravda. Po ceste na jeho pohreb lialo ako z krhly, že som musel ísť na aute veľmi opatrne. Je ťažké odprevádzať svojho spolužiaka, ešte aj obloha za ním smútila. Vystúpil som z auta a popri ňom na parkovisku skoro tiekol  potok. Do kostola v dedinke pri Námestove, kde žil som prišiel celý premočený.

Stretli sme sa tam traja spolužiaci zo strednej školy. Na drevenom kríži, keď som zbadal napísané jeho meno Miroslav, nechcel som uveriť, že už ho niet. Lúčil sa s nami za poriadneho dunenia hromov, vonku lialo čoraz viac. Položil som smútočnú kyticu k jeho hrobu a spomenul si  na staré školské kamarátstva, špeciálne na Greňa a jeho vybíjanú sidovku, sa nedá zabudnúť. Česť jeho pamiatke. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vagovič: Jankovská taktizuje, ešte sa jej rozviaže jazyk

Kniha Vlastnou hlavou sleduje Ficov pád.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár mal iný režim ako zvyšok Slovenska

Šéf parlamentu v piatok nemocnicu opúšťa.


Už ste čítali?