Po dvoch hodinách jazdy sa pokazí klinový remeň autobusu a treba ho vymeniť. Zastavíme sa v opravárni v meste Zugdidi, už blízko Čierneho mora. Najprv musel vodič kúpiť nový a potom sa ho podarilo vymeniť. Konečne sme vyrazili ďalej, sem, tam na cestu vyjde krava, šofér ju bez zaváhania obišiel. Ešte sa zastavil v jednej predajni a čuduj sa svete, kúpil demižón vína, gruzínsky tradičný chlieb a syr. Bolo to odškodné, za to, že sme mali dve hodiny meškania. Víno sa rozlievalo do plastových pohárikov, syr s chlebom sa zjedol.
Spokojní sme dorazili za tmy do Tbilisi a ubytovali sme sa v centre starého mesta pod pevnosťou Narikala v Corner hostely. Priamo z okna vidíme na sochu Matky Gruzínska, ktorá sa nachádza nad pevnosťou. Nočný život v centre mesta je veľmi rušný, ľudia sa prechádzajú popri rieke Kura, celé centrum je krásne vysvietené. Večer nás čakala pravá gruzínska večera u rodiny Sologashvili. Privítal nás pán domu Vesarion, je to spisovateľ, ktorý vidí svet len v tieňoch a v pološere. Je predsedom organizácie nevidiacich v Gruzínsko a pracuje v knižnici na oddelení pre nevidiacich. Vyšla mu práve ďalšia kniha v preklade do ruského jazyka novela 24 písmen gruzínskej abecedy, ktorú nám podaruje. Býva v štvorizbovom byte pohromade s manželkou, s dcérou a ich vnučkou. Tieto bytovky boli postavené ešte za čias najvyššieho predstaviteľa Sovietskeho zväzu Chruščova, preto sa im hovorí Chruščovky. Zišli sme sa s celou rodinou, domáca paní nám uvarila pravú gruzínsku večeru. Na stole je už pripravená fazuľová polievka, volá sa Lobio, vyprážané baklažány s cesnakom a orechmi, Batridžani. Populárne je tiež lečo s mäsom – Adžapsandali. Nemôže chýbať gruzínske tortily sú naplnené fazuľou alebo aj niečím mäsitým. Do varenia tu používajú veľmi kvalitnú svanskú soľ. Pán domu sa ujme úlohy Tamady, človeka, ktorý ma na starosti hovoriť prípitky pred jedlom. Prvý prípitok je za Boha a potom za priateľstvo medzi Gruzíncami a nami Slovákmi. Na rozlúčku nám ponúknu skvelú bábovku a do šálok nalejú ozajstný gruzínsky čaj a potom sa ešte srdečne vyobjímame. Za skvelou večerou sa nedá nič iné dodať len, ako didy madloba, čo znamená veľké ďakujem.
Skoro ráno vstávame, autobus na letisko nám odchádza až večer, preto chceme ešte stihnúť celodenný výlet do Kachetie. Po ceste na Puškinove námestie stretávame jedného predajcu zájazdov, pýtame sa ho na výlet do Signaghi, kde sa pestuje najlepšie víno v Gruzínsku. Rastie tu až 50 rôznych druhov odrôd hrozna, ktoré má svoju špecifickosť dané práve polohou tohto regiónu. Predajca chce od nás veľa peňazí a tak pokračujeme ďalej až na Puškinove námestie, kde stretneme veselého sprievodcu, Kurda Gošu, dohodneme sa na cene a už sa vezieme do Signaghi. Popri ceste sú samé vinohrady, ukazuje na rozoranú zem, je celkom čierna. Prezradil nám, že tento región je skutočný raj na zemi pre pestovanie ovocia a vinnej revy.
Na jednom z kopcov neďaleko mesta sa v lesnatej krajine rozkladá jedno z najposvätnejších miest celého Gruzínska - kláštor Bodbe. Tu je pochovaná sv. Nina, najvýznamnejšia z gruzínskych svätých, obrátila Gruzíncov na kresťanstvo. Celé miesto dýcha pokojnou atmosférou, punc mu dodávajú mníšky z miestneho ženského kláštora. Samotný kostolík nad hrobkou je malý, ale veľmi prívetivý a útulný, jej relikvie sú prístupné pre turistov. Vedľa rekonštruovali veľkú katedrálu, blízko nej sa nachádza nádherná záhrada obklopená cyprusmi, je ako stvorené miesto k rozjímaniu. Spolu s ostatnými návštevníkmi sme si nenechali ujsť ani posvätný prameň, kde sa údajne sv. Nina chodila kúpať a ktorý má liečivé účinky. Cesta k nemu vedie 650 schodmi dole z kopca. Prameň, nad ktorým je malá modlitebňa, dýcha neopakovateľnou atmosférou. Keď sme k nemu prišli, tak sa zvnútra ozývalo čľapkanie a ženský výskot. Mníšky sa vydali za očistou tela, prezradili nám, že ten kto si pred okúpaním niečo želá tomu sa jeho želanie splní. Aj nám ponúkli biele plachty, aby sme sa okúpali v studenom prameni, no nenabrali sme odvahy. Aspoň sme sa napili a umyli si tvár a v duchu vyslovili každý svoje malé želanie.
Taxikár nás doviezol do mesta Signaghi, ktoré sa rozprestiera vysoko na horskom hrebeni nad údolím rieky Alazani, odkiaľ je výhľad na celý Kaukaz. Mali sme smolu bola hmla, kaukazské hory sme odtiaľ nevideli. O to viac sme si užili dobrého jedla a okoštovali miestne značky vína. Predavači na uliciach ponúkali krásne tradične tkane gruzínske koberce a ďalšie zaujímavé ručne vyrobené suveníry. Toto mesto je prezývané tiež mestom lásky a tunajší svadobný palác ponúkal svoje služby zamilovaným párikom z Gruzínska i zahraničia. Ich ponuka zaostala za očakávaním, ale tunajšie výborné hotely a reštaurácie si predsa len na úplný nezáujem zákazníkov nemôžu sťažovať. Každoročné v októbri sa tu konajú vinné slávnosti, škoda, že sme neprišli o niečo neskôr a mohli sme všetko vidieť. Mali sme smolu bola hmla, kaukazské hory sme odtiaľ nevideli. O to viac sme si užili dobrého jedla a okoštovali miestne značky vína. Predavači na uliciach ponúkali krásne tradične tkane gruzínske koberce a ďalšie zaujímavé ručne vyrobené suveníry. Toto mesto je prezývané tiež mestom lásky a tunajší svadobný palác ponúkal svoje služby zamilovaným párikom z Gruzínska i zahraničia. Ich ponuka zaostala za očakávaním, ale tunajšie výborné hotely a reštaurácie si predsa len na úplný nezáujem zákazníkov nemôžu sťažovať. Každoročné v októbri sa tu konajú vinné slávnosti, škoda, že sme neprišli o niečo neskôr a mohli sme všetko vidieť.
Po ceste naspäť do Tbilisi nám Goša ukazuje okolité dedinky, sú typické tým, že v jednej sa vyrába čača, v ďalšej výborný syr, zastavíme sa, kde vyrábajú právu čurčelu, gruzínsky snikers. Varí sa z hroznového džúsu, kým nezhustne a potom sa natiahnu na povrázok orechy, ponoria sa do tekutiny a vznikne skvelá kaukazská špecialita. V obchode sme videli rôznofarebné, predavačka nám vysvetľuje, že tieto vyrába z jej dopestovaného hrozna a sú bez chémie. Aby sme si ich nekupovali v Tbilisi, tie vraj obsahujú chémiu a múku, nie sú kvalitné. Pozeráme sa a naozaj tieto vyzerajú už na prvý pohľad skvelo a sú čerstvé, práve vyrobené, s Antonom si ich niekoľko kúpili.
Goša nás zoberie do miestnej reštaurácie, kde sa môžeme najesť o polovičku lacnejšie ako v Tbilisi a jedlo je uvarené z tunajších domácich produktov. Mne donesie servírka výborný syr a omáčku, chrumkavé zemiačiky, obrovský chlieb a nakrájané uhorky a paradajky. Chutia celkom inak ako tie naše z obchodu na ktoré som zvyknutý na Slovensku, sú delikátne. Anton neodolá šašlíku a nevie sa ho dojesť, taký ešte nejedol. Goša sa na nás usmeje a povie. – Maladci, ako vám chutilo? Anton na chvíľku odtrhne šašlík od úst a odpovie. - Tak chutnú a dobre pripravenú špecialitu, ako tento šašlík som ešte nekoštoval. Náš sprievodca nás ešte ponúkne dobrým kachetským vínom a dodá. – Maladci, keď tu prídete nabudúce, môžeme ísť na výlet do Azerbajdžanu, víza vám netreba, kúpite si ich na hranici, alebo sa vyberieme do Iránu, so mnou sa nikde na svete nestratíte, som miestna jednička. Vidím na vás, že ste ešte slobodní, ak sa chcete oženiť aj dievča Vám nájdem. Chcete Gruzínku, Rusku, Srbku, Kurdku, či černošku? Zoženiem Vám ženu hoci aj z opačného konca sveta, akú si len zažiadate. Len sa pousmejeme nad jeho tárajstvom a dodáme, že nám sa najviac páčia Slovensky, sú to pre nás tie najkrajšie ženy na svete. Dojeme posledný hlt jedla a pokračujeme do Tbilisi. Pri rozlúčke sa mu poďakujeme, za jeho sprievodcovské kvality. Zaplatíme tunajšou menou, larami, sumu na akej sme sa dohodli. Ani si ich neprepočíta, mávne len rukou, že nám dôveruje.
Večer už cestujeme autobusom na letisko do Kutaisi, odkiaľ nám nad ránom odlieta lietadlo naspäť domov. Nuž čo dodať na záver ? Nachvamdis – do skorého videnia Gruzínsko.
