Došili sme do centra mesta, odkiaľ odchádzali autobusy a čakali kým sa nezaplní celý náš tranzit, vodičovi stále padalo predné bočné okno a tak ho podoprel minimálne klincom stodvadsať. Na pokazenú elektroniku na sťahovania okna si v Gruzínsku trúfnu aj takouto technikou a je všetko vyriešené. Cesta bola samy výmoľ a k tomu sa na nás na jednom mieste ešte valila voda z kopca. Tento nebezpečný úsek našťastie dopadol bez nejakých väčších problémov. V rádiu hrali tradičné gruzínske pesničky, sem tam sa do toho zamotala aj nejaká ruská melódia. Dedinka Ušguli sa nachádza v nadmorskej výške 2200 metrov, je najvyššie položenou, trvalo osídlenou dedinou v Európe a zároveň je zapísaná v zozname UNESCO.
Navštívili sme aj kostol Lamaria ( nanebovzatia Panny Márie). Kostol je sám malá bazilika postavená v 9. storočí s obranou vežou a freskami z 10. - 12 storočia. Medzi nimi je aj portrét kráľovnej Tamary. Na vonkajších múroch sú výjavy z legendy o Amirani - gruzínskom Prométheovi. Odtiaľ sa nám odkryli nádherné výhľady do údolia pod najvyššie položenú horu Gruzínska Šcharu, 5 200 metrov nad morom. Svanovia dúfajú, že sa im podarí preukázať, že je tu aj pochovaná, ale jej hrob zatiaľ nenašli. Tamara bola kráľovnou Gruzínskeho kráľovstva na prelome 12. a 13. storočia. Obdobie jej vlády je celkovo považované za zlatý vek a kráľovná si získala povesť schopného a významného vládcu. Aby nik nepochyboval o jej zvrchovanej moci, nechala sa oslovovať titulom „kráľ kráľov a kráľovná kráľovien“. Podľa legiend bola krásna, milosrdná, skromná a čistá - hoci dvakrát vydatá (prvého manžela vyhnala, lebo sa opíjal). Vládla pevnou rukou doma aj na bojisku, potlačila všetky vzbury a povstania proti nej, viedla vojsko v mnohých bitkách a podrobila si všetky okolité moslimské štáty. Po smrti ju ortodoxná cirkev vyhlásila za svätú.
Na konci dediny sa nachádza etnografické múzeum, veľmi sa nám páčilo. Vystavených je tu množstvo starých predmetov, ktoré boli užitočné pre jej obyvateľov, slúžili v domácnosti, na varenie, pri starostlivosti o dieťa, pri zbere. Nachádzajú sa tu miestne remeselné výrobky, ikony a nádherné vstupné vyrezávané dvere z 11. storočia. Vyskúšal som si pohár, z ktorého pil kedysi Tamada. Zvyčajne to bol vtipný človek, pohotový, ale aj filozoficky založený, ktorý hovoril prípitky pri významných príležitostiach. Úspešný Tamada musel dobre znášať alkohol, pretože sa očakávalo, že po každom prípitku vypije pohár do dna, rovnako tak musel udržiavať poriadok pri stole. Prednášal celý rad prípitkov - na zdravie hostí, ich rodín a priateľov, obľúbeným svätým, na lásku, na Gruzínsko, na mier, zosnulým, ženám, rodičom, deťom, ešte nenarodeným deťom a mnohé ďalšie. Na konci prípitku mohol vyzvať ďalších hostí, aby sa k nemu pripojili. To spôsobovalo, že každý rečník sa snažil prekonať svojho predchodcu, a tiež sa uzatvárali stávky na to, ktorý z nich je najlepší.
V dedinke je vidieť ako sa môžu príroda, kultúra, architektúra a staré tradície navzájom prelínať a harmonicky spolu ladiť. Žije tu približne 70 rodín, asi 300 ľudí. Majú školu, niekoľko obchodov, kaviareň a päť kostolov. Ako vysvetliť takú vysokú koncentráciu svätýň na jednom mieste? Odpoveď treba hľadať v ťažkých prírodných podmienkach, v ktorých žijú miestni obyvatelia. Prakticky šesť mesiacov ročne, od novembra do apríla sú obyvatelia Ušguli izolovaní od vonkajšieho sveta kvôli snehu, ktoré neumožňujú jazdiť cez zaviate cesty ani na terénnych vozidlách. Očarila nás krása a pokoj, ktorá tu dýcha z každého miesta. V takýchto podmienkach sú ľudia priťahovaní k filozofii a premýšľaní o večnosti. Obyvatelia Svanetie sú jedinečným národom s ich jazykom, kultúrou, tradíciami, ktoré sa líšia od zvyšku Gruzínska. Od pradávnych čias, všetko, čo robili, bolo len lovenie, nikdy nepestovali poľnohospodárske plodiny alebo hrozno, je to celkom odlišný kraj od ďalších vinárskych regiónov Gruzínska. Ako prvé nám padli do oka obrovské kamenné veže, pokryté omietkou belavej farby. V mysli sa nám vynárali otázky, na čo asi v minulosti slúžili? Mali niekoľko poschodí, takže vyčnievali nad poschodovým domom, s ktorými boli spojené. V etnografickom múzeu sme sa dozvedeli, že najstaršie z nich pochádzajú z 9. storočia, sú pokryté kamennými doskami. Každá rodina mala svoju vlastnú vežu, ktorá slúžila na obranu osady. Hovorí sa, že Ušguli pochádza z gruzínskej frázy "ushishariguli", čo znamená "neohrozené srdce". Nižšie podlažia veže sa využívali ako zásobárne vody, múky, ovocia, syra, vína a mäsa. V čase ohrozenia spávala rodina na nižších podlažiach veže. Z najvyššieho sa bojovalo, stavba bola zakrytá bridlicovou strechou. Stredoveké skalné veže sú jej tvárou, nikdy neboli podmanené.
Podvečer sme sa vrátili naším tranzitom naspäť do Mestie.
Pokračovanie nabudúce.
