Opatrne mačky - patria k symbolom Petrohradu - III.

Autor: Medard Slovík | 13.8.2018 o 18:04 | (upravené 14.8.2018 o 9:00) Karma článku: 2,45 | Prečítané:  519x

Pristáli sme v upršanom Petrohrade, sprievodkyňa Inés nám prezradila, že by sa najradšej narodila v Petrohrade, bola rodáčka z Moskvy. Nešlo nám to do hlavy, prečo práve v tomto daždivom meste by sa chcela narodiť?       

"Pretože ľudia v tomto meste žijú viac pohodovejšie ako v Moskve," odpovedala. V Petrohrade svieti slnko vraj len 65 dni v roku a my sme to schytali hneď prvý deň poriadne daždivým počasím. Keď sa vyčasilo, tak mesto odkrylo všetky svoje krásy a pôsobilo neporovnateľne krajšie ako Moskva. No aj jeden ohromne bzučiaci moskovský úľ mal svoje čaro a ukázal mi svoju osobitú tvár.  

Základy dnešného veľkomesta sú späté s cárom Petrom Veľkým, ktorý v nehostinných bažinách na brehu rieky Nevy vybudoval veľkolepé sídlo. Bolo viac ako dve stáročia hlavným mestom ruského impéria. Od roku 1918 sa týmto titulom pýši opäť Moskva a Petrohrad sa musí uspokojiť s pozíciou druhej najväčšej ruskej metropoly. Počtom pamiatok a rozmanitosťou architektúry hlavné mesto hravo prekoná. Petrohradu sa oprávnene hovorí "Benátky severu." 

Podľa legendy cár uvidel, ako nad ostrovom krúži orol - symbol cárskej moci. Prikázal preto priplávať s člnom k brehu. Keď vystúpil na pevninu, vyrúbal najbližšiu borovicu a vytvoril z nej kríž. Ten zabodol do zeme so slovami: "Tu bude stáť pevnosť."  Súčasne na ostrove začali vznikať mestské hradby, svätostánok a vstupná brána. Pôvodný obranný val zhotovený podľa nákresov samého cára začal prvý architekt Petrohradu - pôvodom Švajčiar Domenico Trezzini - nahradzovať kamennými, resp. tehlovými hradbami. Od úsvitu do súmraku dreli pri stavbe pevnosti nútení robotníci. Tisíce ich pritom zomrelo, preto stavba bola nakoniec dokončená pomerne rýchlo za sedem mesiacov. História tejto pevnosti ako väzenia sa datuje od začiatku 18. storočia, keď bol za ich múrmi umučený k smrti syn Petra Veľkého Alexej. Tunajší "Tajný dom" bol postavený ako vezenie pre oponentov cárovnej Anny a neskôr Mikuláša I. využíval ju ako väzenie pre dekabristov. Neskoršia generácia revolucionárov bola väznená v bašte Trubeckoj. Pevnosť bola známa ako " ruská Bastila". Dnes pevnosť slúži len ako historická pamiatka - a zvlášť jej katedrála, ktorá je pohrebným miestom Romanovcov. 

Dnes kotví krížnik Auróra v pokojných vodách a víta návštevníkov do svojich útrob. V múzeu je vystavených niekoľko dobových artefaktov od starých námorníckych uniforiem, výstrižkov z novín až po makety lodí. Písal sa 7.október roku 1917 kedy dal Lenin rozkaz vypáliť z lode salvu ako signál pre vojakov na zahájenie Októbrovej revolúcie. Na stožiar vyvesili bolševici červenú vlajku a odmietli s loďou odplávať. Potom zaznel výstrel, ktorý dal pokyn na útok na Zimný palác. Veľa historikov upozorňuje na fakt, že dohovorený signál zaznel o niečo skôr a v skutočnosti sa strieľalo z dela umiestneného v Petropavlovskej pevnosti. Auróra sa aktívne zapojila aj do bojov v druhej svetovej vojne, ale potom ako jej telo zjazvili ničivé bomby ju vrátili do Petrohradu, aby sa z nej stal symbol revolúcie.

Petrohradská Ermitáž je jednou z najväčších múzeí na svete. Už len nad základnými štatistickými údajmi sa tají dych - nachádza sa tu cez tri milióny zbierkových položiek, skoro 67 000 metrov štvorcových výstavných plôch. Hlavný muzeálny komplex tvorí šesť budov, slávny Zimný palác je najväčšou z nich. Bol budovaný od roku 1754 na miestach predchádzajúcich troch stavieb z prvej polovice 18. storočia je dielom architekta Bartolomea Rastrelliho, zrejme najvýznamnejšieho predstaviteľa baroka v Rusku, a jeho vznik je spojený s obdobím vlády Kataríny II. a ich dvora. Mal byť jej rezidenciou a zhodou okolností bol ukončený práve v roku, keď Katarína zasadla na svoj trón. Do Ruska bola vydatá ako 15 ročné dievča v rámci zložitej dynastickej politiky, ktorá z nej neskôr učinila jednu z najmocnejších vládkyň svojej doby. Mladá, inteligentná žena sa s vervou pustila do budovania svojej vlastnej zbierky, zameranej hlavne na výtvarné umenie. Dnes Ermitáž ponúka veľkú kolekciu predhistorických zbierok, grécke a rímske staroveké umenie. Zvláštne oddelenie kultúr Blízkeho a ďalekého východu, samostatná zbierka ruského umenia od stredoveku až do 19. storočia a najvyhľadávanejšie sú kolekcie západoeurópskeho umenia, zahrnujúcu najvýznamnejšie diela sochárstva, maliarstva od románskeho umenia 11 storočia cez najslávnejšie mená renesančnej a barokovej tvorby. V strohých číslach ide o skutočne impozantné hodnoty. V zbierkach je evidovaných 17 00 malieb, 12 000 sôch, viac než 600 000 výtlačkov, viac ako tri štvrte milióna predmetov z archeologických vykopávok, viac než milión mincí a medaily a skoro 360 000 predmetov úžitkového umenia.

Petrohradčania sú na svoje mesto právom hrdí. Počas obliehania mesta v druhej svetovej vojne dokázali obyvatelia tejto metropoly za cenu veľkých obetí neuveriteľných 872 dní vzdorovať blokáde nacistických vojsk. Od roku 1941 do 1944 bolo mesto doslova odrezané od zvyšku sveta. Vo vtedajšom Leningrade zostalo uväznených cez 2,5 milióna ľudí. Následky obliehania boli desivé - polovica obyvateľov blokádu neprežila, mesto sa ale dokázalo ubrániť a nepadlo do rúk nepriateľa. Pôvodných štyristo gramov denného prídelu chleba pre pracujúcich bolo od novembra 1941 znížených na 100 gramov, o niekoľko dní neskôr na 50 gramov. Ľudia v meste začali hladovať, postupne zjedli domáce zvieratá, vtákov v parkoch, tí čo prežili sa zachránili aj vďaka konzumovaniu mačiek. V meste nezostala ani jedna, z vďačnosti, že im zachanili život ich tu po vojne priviezli vlakmi z iných častí Sovietskeho zväzu. 

Grandiózny pomník imperátorovi Alexandrovi I. pozostáva z podstavca a 650 ton vážiaceho žulového monolitu, na jeho vrchole stojí socha anjela. Na zdvíhanie stĺpa v roku 1834 pozerala aj cárska rodina a s ňou desaťtisíce ľudí. Technicky zložitá operácia trvala necelé dve hodiny. Obrí stĺp najprv vojaci vygúľali po naklonenej rovine do výšky jedenástich metrov. Na podstavec ho potom vyzdvihli pomocou zložitého systému lán, kladiek a závaží. Pri pohľade na 50 metrový vysoký pomník zamrazí, je až neuveriteľné, že na mieste stojí len vďaka svojej neuveriteľnej hmotnosti, lebo nie je nijako osadený do zeme.        

Prvá zmienka o budúcej cárskej rezidencii neďaleko Petrohradu pochádza zo začiatku 18. storočia, keď jedna z lodi Petra Veľkého zakotvila na brehu Fínskeho zálivu neďaleko statku Peterhof. Zlaté časy rozkvetu zažilo toto miesto  potom ako sa Peter I. vrátil z návštevy mladého cisára Ľudovíta XV. načisto okúzlený francúzkymi palácovými a parkovými komplexami. Ruský imperátor sa nechcel nechať zahanbiť a pôvodne skromnejšej podoby sídla v Petrodvorci dal celkom nový veľkolepý rozmer. Určite právom sa často palácový komplex označuje ako "ruské Versailles." Miesto pre výstavbu unikátneho komplexu nevybral Peter Veľký náhodou. Pri obhliadke terénu si totiž povšimol radu vodných zdrojov, ktoré sa doplňovali vďaka podzemným prameňom. Neskôr nechal vybudovať koryta a kanály, samospádom napájali menšie fontány v hornej časti parku. Mohutné vodotrysky v dolnej časti parku fungujú na princípe spojených nádob, zásobuje ich totiž voda, ktorá tečie zo šestnásťmetrovej výšky práve z nádrží umiestnených v hornej časti parku. Systém napájania sa dodnes nezmenil a funguje takmer rovnakým spôsobom ako v dobách panovania Petra Veľkého, teda bez použitia elektrickej energie a čerpadiel. Kópia tak vo svojej dokonalosti predstihla svoj vzor vo Versailles. Množstvo vody nie je ničím obmedzovaný a môže tak bez problémov zásobovať fontány a vodotrysky. Veľkú kaskádu zdobí v súčasnosti celkom 225 plastík z bronzu, olova a mramoru, z toho 37 bronzových pozlátených sôch.      

Najcennejší poklad niekdajšej letnej rezidencie ruských panovníkov v Cárskom Selu predstavujú legendárna Jantárová komnata. V podobe vernej kópie vytvorenej podľa dobových nákresov a fotografií znovu priťahuje od roku 2003. I bez nej by ale bolo Cárske Selo mimoriadnym súborom pozoruhodných architektonických stavieb s kumštom zasadených do nádhernej prírody, dokladom nielen vycibreného vkusu ruských panovníkov, ale predovšetkým ukážkou ich až výstrednej márnivosti. Asi za to môže skutočnosť, že za vznik rezidencie a ich podoby sa postarali ženy prvá bola Katarína I., ktorej manžel Peter I. daroval pozemky. Katarína s obľubou tento komplex využívala ako svoje letné sídlo. Vo zveľaďovaniu pokračovala aj jej dcéra Alžbeta. Ruskí architekti budovu postupne rozširovali, cárovná ju ale nakoniec nechala celú prestavať. Prácu zverila talianskemu architektovi Francescu Bartolomeu Rastrellimu, ktorý navrhol impozantný palác a vtlačil mu veľkolepý barokový vzhľad. Treťou ženou, ktorá prehovorila do dejín Cárskeho Sela, bola Katarína II. nazývaná Veľká. Dala postaviť druhý palác pre svojho vnuka Alexandra I. Počas druhej svetovej vojny vzácne exponáty zakopávali do zeme, aby ich zachránili pred zničením a zlaté kupoly natierali čiernou farbou, aby neboli ľahkým terčom pre nepriateľské lietadla zhadzujúce bomby.    

Ubytovali nás v štvorhviezdičkovom hoteli Marco Polo, ale nedal sa porovnať s komfortom ubytovaním v Moskve. Výťah fungoval až od druhého poschodia, ledva sa doňho dalo zmestiť s kuframi, bol príliš úzky. Schody boli točité a drevené, pri recepcii stál svalnatý poslíček a ponúkal sa, že ich vynesie hore do izby. Jeho služba sa nezaobišla bez nejakého rubľa. V reštauráciách, kde sme sa stravovali, dalo sa celkom lacno a dobre najesť. Najčastejšie nám ponúkali tradičné jedla z ich kuchyne - boršč, polievky z húb, zeleninové predjedlá, druhé jedlo s omáčkou, alebo mäso s nejakou prílohou, ktoré sa zachovali z cárskej receptúry. Nechýbal ani zákusok, väčšinou to bola štrúdľa alebo zmrzlina a na záver čierny čaj alebo káva. Okoštovali sme aj miestne pivo Žiguli, nemalo ale chuť nášho piva na ktoré sme zvyknutí, bolo vyrobené podľa celkom inej receptúry. Ochutnali sme aj palacinky s množstvom netradičných náplní. V petrohradských obchodoch ste si mohli kúpiť alkohol po 11:00 hodine doobeda. Ak predavač na to zabudol, tak mu kasa sama zablokovala predaj. Výmenný kurz eura k rubľu bol výhodný, tovar v obchodoch bol pre nás pomerne lacný. No platy bežných ľudí sú nízke k výške cien, preto musia zvažovať, čo si kúpia. Sortiment tovaru v obchode bol dostatok všetkého druhu.          

Nevský prospekt je petrohradský ekvivalent toho, čo sú Champs Elyseés pre Paríž. Je to ulica impozantných rozmerov, začína z budovy Admirality na nábreží Nevy a vedie až ku kláštoru Alexandra Nevského za Fontánkou, je to úctyhodných 4,5 kilometra a miestami má až 60 m na šírku. Dá sa povedať, že na nej stretnete všetky slabôstky a s noblesou sebe vlastnej vedľa seba stoja paláce, baleríny i žobráci. Prospekt sa honosí všetkými architektonickými štýlmi, od baroka 18. storočia až po ruskú obdobu secesie 19. a 20, storočia. Ruch Nevského prospektu verne odráža nové Rusko: medailami  ovenčení  veteráni sa miešajú s mladými ľuďmi v šatách z poslednej módy. Námorníci sa držia okolo ramien v alkoholovom kamarátstve, aj opilci s divokým pohľadom, ktorí ako by vypadli z oka mužíkom popisovaných v Dostojevského románoch.

Jazdecký pomník Petra Veľkého na Senátnom námestí vytvoril z príkazu Kataríny Veľkej francúzsky sochár Étienne Mauricie Falconet. Podľa poémy Alexandra Puškina sa mu hovorí Medený jazdec.  

Unikátny prírodný jav nazývaný "Biele noci" s dvíhaním mostov sa dá zažiť v Petrohrade v mesiacoch máj a jún, keď večerný súmrak praktický splýva s ranným svitaním. Prvú noc nás mala zobrať na zdvíhanie mostov sprievodkyňa. Zišiel som dole na recepciu o niečo skôr, ale nik tam nečakal, tak som to vzdal a išiel spať. No niektorým z nášho zájazdu sa ho podarilo zažiť hneď počas prvej noci. Spolu s ďalším manželským párom som absolvoval tento unikátny jav až cez druhú noc, počasie nám prialo. Stihli sme most prejsť, aj sa rýchlo vrátiť, kým ich začali dvíhať, inak by sme zostali do rána trčať na druhom brehu rieky Nevy. 

V Petrohrade sa nachádza najviac mostov na svete - dohromady ich je viac ako 500, z toho cez 300 sa nachádza v centre mesta. Metropola na Neve tak predstihla i také mestá, ako sú Benátky, Štokholm alebo Amsterdam. Vďaka pozoruhodnej spleti kanálov, je možné v meste naraziť i na unikátne technické riešenia. Zoznámite sa napríklad s 11 mostami, ktorých šírka je väčšia ako dĺžka. Rekord-menom je v tomto smere Kazanský most cez kanál Gribodejova na Nevský prospekt, ktorý je viac než päťkrát širší než dlhší. My sme videli zdvihnúť sa dva mosty, bol to neopakovateľný zážitok. A prečo vlastne mohutné mechanizmy zdvíhajú mostné krídla ? Dôvod je prozaický, nejde o atrakciu pre turistov, ale o technickú nutnosť, aby po rieke mohli preplávať veľké nákladné lode, ktoré mieria od Ladožského jazera do prístavu vo Fínskom zálive, alebo opačným smerom.       

    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico je späť, ako prvého vytrestá Kisku

Keď treba zmasakrovať ústavu, vždy sa nájde koalícia ochotných.


Už ste čítali?