Ako som sa stratil cestou z Galway do Ennis - V.

Autor: Medard Slovík | 8.2.2018 o 10:00 | (upravené 9.2.2018 o 12:47) Karma článku: 6,06 | Prečítané:  2210x

Do mestečka Galway cestujem vlakom. Shane ma ráno odprevadí na stanicu, kúpim si rovno aj spiatočný lístok. V cestovnom sprievodcovi sa píše, že je to rušné turistické centrum so skvelou atmosférou.

Ennis (írsky Inis) nachádza sa na západe ostrova v bývalej provincii Munster. V meste žije viac ako dvadsať tisíc obyvateľov, je taktiež hlavným mestom grófstva Clare. Írsky názov Inis, čo znamená "ostrov", poukazuje na polohu ostrova na rieke Fergus, na ktorom bol neskôr založený františkánsky kláštor.

V Galway som sa na vlastné oči presvedčil, že je to skutočne rušné turistické centrum so skvelou atmosférou, ako písali v bedekeri. Hlavná ulica vedie až k pobrežiu atlantického oceánu, od mora fúka svieži vzduch. Galway je živé mesto a to vďaka univerzite, oživenej ekonomike a optimizme ľudí za posledných zhruba dvadsať rokov. Postavili ho v 13. storočí Anglo Normani, ako významné hradné mesto a prístav a po 400 rokoch bolo „poangličtené“ connemarskou kultúrou. „Štrnásť kmeňov Galwayských“ boli anglo-normanské rody, ktoré prosperovali vďaka obchodu s Európou, najmä so Španielskom. Tomuto zlatému veku urobil koniec Cromwell, ktorý Galway v 17. storočí vyplienil. Znovu sa postaviť na nohy mestu trvalo 300 rokov, ale podarilo sa mu to vďaka rozvoju hi-tech oborov a ekonomickému boomu v 90. rokoch 20. storočia.    

Cestou naspäť som vo vlaku zaspal a prebudil som sa s pocitom, že už prichádzame do Ennis. Opýtal som sa na stanici spolucestujúcej, ktorá mi súhlasne prikývla a tak som vystúpil. V Írsku sa stanice veľmi podobajú jedna na druhú. Názov tiež nepíšu veľkými písmenami. Prešiel som sa po meste a zbadal katedrálu, aj tá sa mi podobala. Chodil som po meste a hľadal ulicu na ktorej bývam. Opäť som sa opýtal jednej pani, či som na naozaj v centre mesta Ennis. Odpovedala mi, že som v centre, ale celkom iného mesta Athenry. Chytil som sa za hlavu a bol som z toho v šoku. A tu som zažil povestnú írsku srdečnosť. Žena ma zobrala do auta a odviezla rýchlo naspäť na železničnú stanicu. Pozrela na odchody vlakov a smutne povedala, že dnes mi už nič nejde do Ennis. Bola to nepríjemná situácia. Čo teraz, prespím do rána pri stanici na lavičke? No vtom akoby zázrakom zastal vlak, bol to ten posledný, trochu meškal. Moja záchrankyňa si išla overiť, či ide naozaj tým správnym smerom. Vyprevadila ma aj so sprievodcom a tak som nakoniec šťastne docestoval do Ennis.

Posledný deň môjho pobytu som strávil v hlavnom meste v Dubline. Bol svedkom bohatej histórie – ťažkých časov i blahobytu, dôstojného zlučovania i neokrôchanej expanzii – no cez to všetko si toto mesto dokázalo udržať zvládnuteľné tempo i veľkosť. Očarilo ma najmä prechádzkou popri rieke Liffey v centre mesta.  Poobede som absolvoval Free walking tour so sprievodcom, ktorý nám porozprával jeho históriu. Na každom kroku som stretával veľmi milých a usmievavých ľudí.

Rád by som tu zostal a predĺžil si pobyt o niekoľko dní. No večer mi odchádzal posledný autobus do Ennis. Prišiel som na zástavku medzi prvými a nevšimol som si, že blízko poschodového autobusu sa rozdávajú červené lístočky s číslami. Šofér autobusu postupne vykrikoval čísla od jedna a keď sa dostal k číslu sto, naraz mi došlo, že bez neho sa dnu nedostanem. V tlačenici som sa obzrel na dievča, ktoré ich rozdávalo. Zobral som si rýchlo lístok s číslom102. Stal som už na schodoch a vodič nám ukazoval rukami, že už má plno. No zobral ešte mňa a jednu paní. Mal som šťastie, inak by som prišiel do Ennis až na ďalší deň a možno by som zmeškal aj lietadlo do Krakova. 

                      Nakoniec som sa  šťastne vrátiť z výletu domov.          

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico je späť, ako prvého vytrestá Kisku

Keď treba zmasakrovať ústavu, vždy sa nájde koalícia ochotných.


Už ste čítali?