Tbiliské metro to je zázrak sám o sebe, útulne tridsaťročné vozne stále slúžia a jazdia poriadnou rýchlosťou. Do toho počuť vŕzganie ojazdených ložísk nápravy. Vagóny sa vznášajú a už sa zdá, že sa dostaneme niekam do neznámych svetov, keď zase spomalia a pristanú v ďalšej stanici. Na stanici Didube nás zastaví muž, že za 15 lari vozí turistov do mestečka Kazbegi. No musia sa ešte nájsť ďalší traja pasažieri. Ako neskúsení zelenáči súhlasíme a hneď mňa a kamoša Tona zatvorí do taxíka, keďže nehovorí po rusky, nechcelo sa nám s ním mlčky cestovať a tak sme mu z taxíka ušli. No už za ďalším rohom sa o nás strhne bitka, šoféri sa predbiehajú s ponukami. Vyberieme si jedného, ktorý vie po rusky, aj jeho auto vyzerá oveľa lepšie. Už len čakáme na ďalších pasažierov. V tom sa objaví Ján z Dánska s batožinou. Navrhujú mu, že môže ísť s nami za 15 lari. On s tým nesúhlasí, viac ako desať lari za lístok vraj nedá. Prezradil nám, že každú chvíľu odchádza maršrutka do Kazbegi za 10 lari. Šoféri sa rozčuľujú, tvrdia, že nestojí na miestach, kde sú krásne výhľady. Ján im rezolútne odpovie nie a tak sa pridáme k nemu a ideme na nástupište odkiaľ odchádza malý autobus do horského mestečka Kazbegi. S Janom sme sa skamarátili, precestoval už kus sveta.
Cesta po celkom obstojnej vojenskej ceste trvá tri hodiny (150 kilometrov). V najvyššom bode prekonáva priesmyk v nadmorskej výške 2379 m.n.m., a potom opäť trochu klesá do Kazbegi (1700 m.n.m.). Gruzínska vojenská cesta je dlhá 208 km. Cesta sa tiahne Tereckým údolím, križuje hlavný Kaukazský Skalnatý Chrbát v hrebeni v Križovom (Jvari) priesmyku, odkiaľ zase schádza do údolia rieky Biela Aragve, pričom ďalej pokračuje pozdĺž pravého boku rieky Kura (Mtkvari) až do Tbilisi.Trasa bola dobre známa už v staroveku. Od samého začiatku ju využívali rôzne vojská (napr. rímske, perzské, mongolské), kupci, ako aj celé národy putujúce medzi Európou a Áziou, Severným Kaukazskom a Zakaukazskom. Vo všeobecnosti sa názov viaže na obnovu cesty z devätnásteho storočia, ktorá zvýšila jej vojenský význam. V tom čase sa o to zaslúžili ruskí vládcovia, ktorí existujúcu cestu rozšírili a spevnili, aby mohli v čase vojny so severokaukazskými horskými kmeňmi rýchlejšie premiestňovať svoje veľké oddiely. Cesta bola kompletne hotová v roku 1799. Potom, ako sa Gruzínsko v roku 1801 stalo súčasťou Ruského impéria, Rusi začali odznova s obnovou jej povrchu, ktorú ukončili v roku 1863. Veľká Gruzínska vojenská cesta hrala významnú úlohu pri rozvoji ekonomických väzieb Ruska so Zakaukazskom. Cestou prešli v rôznych časových obdobiach také významné osobnosti ako Alexander Sergejevič Gribojedov, Alexander Puškin, Michail Jurievič Lermontov, Vladimir Majakovskij. Cesta je jednou zo základných dopravných tepien, ktorá spája s Ruskom nie iba Gruzínsko, ale aj Arménsko.
Kazbegi je malé horské mestečko alebo skôr dedina v severnej časti Gruzínska v blízkosti hraníc s Ruskom. Leží priamo pod nádhernou horou Kazbek (5033 m.n.m.). Táto hora sa pôvodne, originálne v gruzínštine nazýva Mkinvartsveri - ľadová hora. Atraktívna horská poloha pod hrebeňom Veľkého Kaukazu Kazbegi priamo predurčuje k turistike. A skutočne, turistov je tu na gruzínske pomery veľa, Gruzíncov, Rusov a ďalších zahraničných návštevníkov.
V Kazbegi máme šťastie na počasie. Ráno je pod horami čistá modrá obloha, no ako stúpame vyššie zaťahuje sa. Na to, aby sa ukázala hora Kazbeg v celej svojej kráse, sme si museli trochu počkať pri kláštore Tsminda Sameba, ktorý sa nachádza vo výške 2 170 metrov nad morom a spolu so zasneženou špičkou hory Kazbeg sú dominantou tohto kraja. Kláštor postavili už v 14.storočí a za ten čas sa z neho stal symbol celého Gruzínska. Výnimočnosť kláštora dokazuje aj to, že behom nepokojného 18.storočia sem veriaci ukryli niekoľko vzácnych relikvií z iných gruzínskych miest. Vo vnútri sa mihotajú plamene sviečok a ich tlmené svetlo jemne osvetľuje kamenné steny kláštora. Tie zdobia vytesané kríže, reliéfy a mnoho iných drobností. Návštevníci sem chodia rozjímať, prípadne sa môžu aj porozprávať s mníchom v kláštore. Dnu je malý ohrievač, pri ktorom sa dá v chladnom počasí aj zohriať.
